Pokračovanie príbehov o dráhe v Lomnici ....
Určite máte pravdu, keď si poviete, že od posledného príbehu, ktorý bol zverejnený ubehlo veľa času. Nechcem sa vyhovárať, ale fakt som mal množstvo iných aktivít a práce a tak písanie týchto príbehov išlo na druhú koľaj ....
No pri prezeraní FB mi do očí udrela fotografia našej dráhy v Tatranskej Lomnici, ktorú zdieľala FB stránka FIL-u .... Osobitne by som za to chcel poďakovať Cynthea Wight Hausman za jej záujem, ale hlavne , že ma znovu naštartovala a prebudila množstvo spomienok , ktoré musím zverejniť prostredníctvom stránky saneprofit-history.sk. Hovorím, že musím úplne bez ostychu, pretože sú to milé spomienky, plné humoru a priateľstva na ľudí, ktorí mnohí ešte pracujú v sánkarskom športe, ale aj na tých , ktorí už bohužiaľ nie sú medzi nami.
Posledný príbeh končil konštatovaním, že dráha v Lomnici sa stávala populárnou aj v zahraničí. Určite tomu prispela aj skutočnosť, že slovák Miro Zajonc , ktorý v roku 1980 emigroval z vtedy prísne socialistického Československa, získal titul majstra sveta a mnohí fanúšikovia sánkovania hľadali na mape, kdeže tá Tatranská Lomnica je .... Určite to nebolo milé vtedajším mocipánom, ale záujem o lomnickú dráhu sa objavil aj v /pre nás nedostupnej/ Amerike. A tak vďaka Mirovi prišli trénovať na našu dráhu Američania ! Bol to "poprask" hlavne všeliaké "kontra" a štb, ale nám to nevadilo, bola to predsa súčasť vtedajšieho života v socialistickej krajine .... Nie o tom som však chcel písať, chcem Vám vyrozprávať príhodu na ktorú sa nedá zabudnúť ani do konca života.
Neviem presne v ktorom roku to bolo, ale asi okolo 1983, prišiel trénovať na Slovensko Karl Roepke, dnes známa postava v sánkarskom športe. Keďže trénoval sám, jeho bezpečnosť pozostávala z jedného vojenského poľného telefónu, ktorým zatočením kľuky dal signál, že je na štarte pripravený a my sme mu dali spätný signál, že je dráha voľná .... fungovalo to , kým sme o sebe vedeli. V deň o ktorom hovorím, sme však o sebe nevedeli, aspoň my o Karlovi, že je hore na štarte. Zhoda náhod, boli tu aj robotníci, ktorí upravovali šachty na vodu, a bol tu aj fúrik, ktorý v tomto príbehu hraje jednu z hlavných úloh.
Poďme však pekne poporiadku .... Nikto nevedel že Karl je hore a my sme spolu s Pištom Valosom kráčali lesom, veď rástli krásne hríby, len Aurel tlačil po dráhe fúrik so sklennou vatou. Možno mu bolo ľúto, že on nemá hríby, alebo pre inú príčinu /potom sme svorne tvrdili, že bol na toalete/ nechal fúrik fúrikom a odskočil do lesa. Naraz som počul idúce sane, potom rachot a na to výkrik : " Faaaaaa ....." "Fúrik" pomyslel som si a "Prúser", teda náš .... a bežal som dole hľadať Karla. "Pištááááá", kričím "volaj sanitku"..... Karla som našiel až kdesi pri Grande, vyzeral celkom v poriadku, len si držal lakeť a nadával, veď kto by aj nie.... Zobral som zraneného do ošetrovne a kým prišla sanitka dali sme sa s Pištom do podávania prvej pomoci. Zafixujeme zranenú končatinu .... to som vedel.... tu je dlaha, hovorí Pišta , - to je na nohu -, - nevadí - a je to ! Nuž dlaha trčala z Karlovho ramena ako tykadlo , ale hlavne, že bol "odborne" ošetrený. Konečne prišla sanitka .... taká Škoda 1203, úplne nová, pýcha socialistického zdravotníctva. Chceli sme nášho pacienta usadiť, ale nešlo to, "tykadlo" sa zachytilo o strechu sanitky a ..... duchaprítomný Pišta priskočil, jednoducho ju ohol a bolo to .... " Vy dvaja komedianti", smial sa sanitkár až tak, že netrafil poriadne prechod popod dráhu a celú pravú stranu novučičkej sanitky oškrel o betón ..... Nuž a tak sme s Pištom naučili američana pekne po slovensky povedať : " FJÚRIK DO R....."