Priatelia, o dráhe v Tatranskej Lomnici máme informácií asi najviac, ale budem sa tu opakovať a dať všetky mne dostupné informácie do akéhosi celku, zoradiť chronologicky a rozlíšiť informácie na fakty a "domienky" .... K tomuto "kroku" ma priviedla návšteva pána Hvizdoša z Košíc, rodáka z Helcmanoviec, ktorý pracuje na úžasnom projekte filmu o histórii sánkovania v Helcmanovciach a nielen v Helcmanovciach .... Náš obsiahly rozhovor vo mne vzbudil dojem, že verejnosť nie je celkom dobre informovaná "ako to bolo so sánkarskou dráhou v Lomnici" .... vlastnícke vzťahy, pracovné .... prípadne aké boli plány s dráhou, toto všetko asi nebolo publikované a vlasne tu sa pokúsim , podľa možností, túto neinformovanosť napraviť. Je možné, že niektoré roky, alebo dátumy nebudú celkom presné, ale v podstate tieto moje informácie sú relevantné, už len preto , lebo na sánkarskej dráhe v Tatranskej Lomnici som strávil podstatnú časť svojho doterajšieho života ....
Základné informácie z histórie ....
O vzniku sánkarskej dráhy v Tatranskej Lomnici nájdete na internete mnoho informácií, no všetky sa zhodujú /až na malé odchýlky v rokoch/ že prvé bolo sánkovanie a až potom boby.
Tak si to zrekapitulujme .... Rok 1903 nákup 60 kusov saní pre rekreačné sánkovanie tatranskými hoteliérmi. 1905-6 bola upravená lesná hospodárska cesta na účely sánkovania pri hoteli Palace /v roku 1918 premenovaný na Grandhotel Praha/ Rok 1909 .. pôvodná sánkarská dráha bola nahradená novou, v tom čase najdlhšou bobovou dráhou v Európe s mechanizovaným elektrickým vlekom. Jej dĺžka bola 4 kilometre a bola určená nielen pre boby , ale aj sane. Krásne historické fotografie z tohto obdobia nájdete na maďarskej web stránke www.fortepan.hu/ z ktorej Vám ponúkam ukážky sánkarskej dráhy a unikátneho vleku pre sane.
História sánkarskej dráhy Tatranská Lomnica
Ako to bolo ďalej ...
Z historických dokumentov som sa dozvedel, že bobovú dráhu uzavreli v roku 1923 a z technických príčin /opotrebovanie/ aj vlek v roku 1925. Od tohto roku sane ťahali na štart koňmi. Sánkarska dráha ešte prešla rôznymi prestavbami a po druhej svetovej vojne zažívala veľký rozmach. V päťdesiatych rokoch minulého storočia bobová a sánkarská dráha v Tatranskej Lomnici bola jednou z najmodernejších a najobtiažnejších dráh v Európe.
Dráha slúžila v rôznych modifikáciách až do roku 1977. V tomto roku sa začala posledná rekonštrukcia sánkarskej dráhy, ktorá trvala dva roky. V zime 1980 sa na novej /ešte celkom nedokončenej/ dráhe konali prvé oficiálne preteky. A od leta 1980 už začala dráha fungovať v plnej prevádzke. Osemdesiate roky minulého storočia boli pre sánkarský šport v Tatrách roky obrovskej konjuktúry....
Osemdesiate roky minulého storočia boli "zlaté" roky sánkarskej dráhy v Tatranskej Lomnici ...
Keďže "stará" dráha už modernej dobe nevyhovovala, bola v roku 1977 začatá jej rekonštrukcia . V rámci potreby ochrany prírody v lokalite, bolo kompetentnými orgánmi rozhodnuté, že bude použitá netradičná technológia "celodrevenej" dráhy, stojacej na betónových pilieroch. Neskôr sa ukázalo, že to nebolo najšťastnejšie riešenie, ale o tom budem hovoriť pozdejšie. Výroba drevených panelov a profilového dreva bola zverená v tých časoch populárnej pridruženej výrobe, pri JRD Mútne na Orave. Vykonávateľom stavebných prác bola Tatranská správa účelových zariadení Nový Smokovec. TSÚZ bola "firma", ktorá zastrešovala šport vo Vysokých Tatrách a okolí a ktorá sa stala aj majiteľom novej sánkarskej dráhy. Nechcem tu písať o zásluhách konkrétnych ľudí na tejto rekonštrukcii, pretože ich bolo mnoho, ale nedá sa nespomenúť na Ing.Waltera Marxa a Ing.Dušana Podobu, ktorí v tých časoch boli vedúcimi pracovníkmi závodu 04 TSÚZ, ktorý bol touto stavbou v rámci podniku poverený. Nepoznám celkom podrobne vlastnícke vzťahy "starej" dráhy, ale určite je pravda to, že od zrekonštruovania "sánkarky" bol majiteľ jasný, TSÚZ až do rozpadu podniku /po revolúcii bola TSÚZ rozdrobená a "rozobratá" na kúsky, ktoré v mnohých prípadoch skončili v súkromných rukách, aspoň čo sa týka tých lukratívnych, zarábajúcich častí/. "Nezisková" sánkarská dráha pripadla Telovýchovnej jednote Vysoké Tatry, ktorá však postupne prichádzala o finančné zdroje z ktorých bola dráha financovaná.
Na obrázku je vidno, že celá stavba bola urobená veľmi citlivo vo vzťahu k prírode a jej ochrany. Trasa viedla pomedzi stromy a neraz bol "boj o každý strom" medzi stavbármi a ochranármi. Paradoxom je, že vlastne okolité stromy boli na príčine zániku sánkarskej dráhy.
Drevená konštrukcia a technológia výstavby ľadu ...
Ako som už uvádzal, dráha bola celodrevená, postavená na drevených pilieroch. V rámci ochrany prírody to malo veľký význam, ale čo sa týka samotnej dráhy bolo to jej "slabinou". Už len životnosť drevených častí, ktorá bola stanovená na 30 rokov, bola značne predimenzovaná. Dráha bola postavená z historického hľadiska v správnej, no z hľadiska životnosti nešťastnej lokalite. Skoro dve tretiny trasy viedli v bažinatom , mokrom prostredí, čo veľmi nepriaznivo vplývalo na drevo, ale aj na betónové piliere, ktoré sa časom začali nakláňať a tak menili profil dráhy. Už po desiatich rokoch prevádzky sa muselo prikročiť k výmene niektorých drevených častí dráhy. Tak sa postupne menila výdreva /možno povedať/ priebežne , až do konca ...
Ľad sa na dráhe dal urobiť jedine technológiou "omietania". Zo snehu a vody sa urobila "kaša", ktorá sa pomocou lopát "omietala" na mantinely. Potom sa to uhladilo a "orezalo" do potrebného profilu. Možno sa to zdá jednoduché, ale skúste si predstaviť, že omietate barák , miesto kelne lopatou do výšky troch metrov a navyše v mraze .... no a keď to máte hotové , príde teplo a ľad "odpláva" .... čo sa častokrát stávalo. Neostávalo nič iné , len omietať nanovo. Keď táto "omietka" zmrzla, polievala sa neustále vodou, až vznikol akýsi ľad, zámerne píšem "akýsi" pretože pravý ľad bol možno len na povrchu, vo vnútri to bol len zmrznutý sneh. Pri jazde saní sa mnohokrát v tomto "ľade" tvorili diery, už len preto, že na drevo ako tepelný izolant sa ľad nikdy poriadne "neprilepil" ....
Viete si predstaviť, že na takúto prácu bolo potrebné aj určité množstvo pracovníkov /o tých budem ešte písať/, ale pri pohľade späť ma vždy napadne určitá paralela s SNP /Slovenským národným povstaním/.... "Keby bojovalo v Povstaní toľko partizánov, koľko si ich nárokovalo na "255" /dôchodok pre zaslúžilých odbojárov/ boli by Nemci utekali .... " . Ale to je už iná kapitola ...
