Ako Janko objavil sánkovanie ...
Hneď na začiatku sa vám musím k niečomu priznať... Ja, rodený tatranec a vyrastajúci v Tatranskej Lesnej, som až do roku 1980 iba nejasne tušil, že v Lomnici je akási "bobovka" niekde pri Grande, ale nikdy som tam nebol.... Preto, keď som sa po návrate z "vojny" musel zamestnať a zohnal som miesto elektrikára na sánkarskej dráhe, skoro som tam netrafil. Ale pekne po poriadku.... za socializmu musel každý pracovať a tak po skončení základnej vojenskej služby sa každý musel zamestnať /myslím, že do troch dní/ inakšie bol stíhaný ako príživník a tak, keďže mi nevyšli plány zamestnať sa v Tesle Piešťany, som bol rád, že mám miesto elektrikára a priamo v Tatranskej Lomnici. A tak sme prvého októbra roku tisícdeväťstoosemdesiat, spolu s bratrancom Mirom, kráčali hore ku Grandu, netušiac, čo nás čaká.
Dovtedy , ako som už hovoril, bolo pre mňa sánkovanie veľkou neznámou a tak ma pohľad na novučičkú drevenú sánkarskú dráhu priam fascinoval. To nemyslíte vážne, tu sa sánkuje ? Vysoké mantinely zákrut, precízne modelované koryto telesa dráhy ma privádzalo k úžasu a vôbec nevadilo, že na okolí bol neporiadok zo stavby, veď ten upraceme, ale naopak, rodil sa vo mne pocit, že tu chcem pracovať. Čo na tom, že celé elektrické vybavenie pozostávalo zo žiarovky a variča v Gerdelánovej búde, aby som nezabudol, ešte dva vojenské poľné telefóny, čo na tom že sánkovaniu vôbec nerozumiem, veď mám iba dvadsaťjedna rokov a všetko sa dá naučiť, ja tu robiť chcem a budem !
Začalo zoznamovanie, s dráhou, so šéfom, s okolím, s telefónmi /vlastne tie som poznal z vojny/ a môj úžas rástol a rástol... Prvé slová môjho budúceho šéfa p.Gerdelána : "A vy ste odkiaľ ?" ja že z Lomnice a odpoveď " No a ani nepozdraví " vo mne tento pocit ešte umocňoval ... kde sa to chystám robiť ? Skrátka a dobre, za týždeň som sa rozhodol, že z dráhy už neodídem a to som dodržal, "dráha odišla odo mňa", ale medzitým ubehlo dvadsaťštyri rokov. Tých dvadsaťštyri rokov vo mne zanechalo hlbokú stopu, stopu, ktorú nemymazala ani víchrica, ktorá dráhu zničila, ani konečné zdevastovanie, stále mi zostala pred očami tak, ako som ju vnímal na prvý pohľad, imponujúca, krásna a obdivuhodná .
Za tie dlhé roky strávené na dráhe, sme zažili neskutočne veľa príhod, zážitkov a situácií, ktoré dnes vyvolávajú úsmev a preto som sa rozhodol, že sa s nimi podelím a budem ich zverejňovať postupne, ako seriál spomienok na našu dráhu... aby som nezabudol ... doplňujte, prosím , vašimi príspevkami tento "seriál" a uvidíte, že výsledok bude neskutočne emotívny a vzrušujúci.... Takže, začal som rokom 1980 .... Ján Čech