Ako sme prežili prvú sezónu a čo bolo potom ...
Zimná sezóna 1980/81 bola pre nás dvoch, Mira a mňa, akousi skúškou ohňom ... Už som hovoril o stavbe ľadu, ako sme sa nádejali, že nás sa to netýka a ako sa nás to týkalo, ale nehovoril som o systéme budovania, ktorý zaviedol Milan Gerdelán. Ako laik som najprv myslel, že to tak má byť i keď technické myslenie hovorilo o niečom inom .... teda predstavím tento systém. Ako prvú zákrutu sme išli pripraviť "gerdelánku", teda trinástku, potom sme prešli hore na desiatku a jedenástku, neskôr zasa dolu na štrnástku a zas hore na dvanástku... trvalo to skoro desať dní a stále sa nedalo jazdiť, lebo nebol ľad v cieľovke ... Celé toto skákanie mi nedávalo zmysel, ale Milan tvrdil niečo iné a vysvetľoval to teóriami o tepelnom prúdení a dlhoročnou skúsenosťou . Pravdupovediac, celkom som mu neveril, ale ako nováčikovi mi neprislúchalo pochybovať o správnosti tohto systému ... Kedže sme sa trápili len my traja, vedenie /Tatranskej správy účelových zariadení ČSZTV, ktorá bola majiteľom dráhy/ rozhodlo, že nám dodá brigádnikov a tak jedného dňa prišli traja chlapi z Tanap-u, aby nám pomáhali... Boli to správni gorali z poľskej strany hranice, skrátka originál gazdovia, ktorí v zime nemali prácu ... no my sme boli radi, veď tí chlapi sa roboty nebáli a vedeli sa hneď prispôsobiť ... menej radi sme boli, že budú bývať priamo na dráhe, kde nebola voda na umývanie ani toalety a traja pomocníci /boli to chlapi v strednom veku, okolo 40 rokov/ k tomu fajčili cigarety značky "Popularne", ktoré smrdeli aj pre mňa, vtedy fajčiara ....
...niekedy som sa pýtal , kto viac... ale to len tak v duchu. Vrátim sa však k systému budovania ľadu, povedal som, že nám to veľmi nevadilo, čo nemožno povedať a našich vedúcich.... hádky s Milanom Gerdelánom boli skoro každý deň a výčitka, že ani po dvoch týždňoch práce sa na dráhe nedá jazdiť sa mi zdala byť opodstatnená, no ako ste poznali Milana Gerdelána, bol podľa mňa tvrdohlavý a nedal sa presvedčiť ... to neskôr bolo jednou z príčin jeho odvolania z funkcie správcu dráhy... zdalo sa mi zbytočné púšťať sa do polemiky s vedením, predsa aj vtedy platilo pravidlo "Vedúci má vždy pravdu a keď ju nemá, platí prvé pravidlo..." To napokon platí dodnes a možno ešte tvrdšie sa uplatňuje ... a tak to aj niekedy vyzerá.... Všetky problémy sme však prekonali a prišla konečne chvíľa na ktorú som sa celú tú dobu tešil .... jazda na saniach /nie na lopate/ na ľade, ktorý sme "my" tak prácne urobili. Nuž, poviem vám pravdu, bol som mierne sklamaný... ono to skákalo a lietalo a hrkotalo ... Milan povedal, že ľad sa musí jazdením obrúsiť a bolo to ... mal pravdu, vylepšovalo sa to , ale zas vznikol druhý problém, tým skákaním saní vznikali v ľade diery... Skrátka , neustála práca na dráhe , aby bola zjazdná. Za niekoľko rokov som si na to zvykol a tak bol pre mňa šok, keď som prvýkrát prišiel na umelochladenú dráhu
a videl tú hladkú plochu, ako sane po ľade kĺžu a neskáču, no musel to byť šok... Zima nakoniec skončila pre nás, pracovníkov na dráhe, úspešne a dokonca sme dostali od vedenia pochvalu a preto som bol prekvapený, keď som sa dozvedel, že Milana Gerdelána idú odvolať z funkcie správcu dráhy. Po prvé to bola funkcia iba na papieri /tento "titul" som nosil neskôr ja 20 rokov/, bola to len robota a robota a ohodnotenie, mierne povedané, bolo absolútne poddimenzované.... No Milana "prevelili" na Skalnaté pleso ako lyžiarskú službu a môj vedúci /vtedy to bol Janko Vaverčák/ mi ponúkal túto "funkciu"....Neprijal som ju, po prvé som bol mladý /iba 22/ , narodil sa mi prvý syn a nemal som žiadne skúsenosti. Vtedy prišla kapitola "Pišta Valos - správca sánkarskej dráhy"....trvala len tri roky, ale zážitkov, príhod a absurdných situácií bolo toľko, že určite by "vydali" aj na desať... Ale o tom budem rozprávať až nabudúce ....