Drevená sánkarská dráha - svetová rarita....

Moje zoznámenie sa s pracovníkmi na dráhe bolo rýchle, veď Miro je môj bratranec a pán Gerdelán sa predstavil sám, no a vtedy sme boli my traja celé osadenstvo dráhy, teda nie osadenstvo, ale "pracovníctvo". Tak začalo očumovanie dráhy....očumovanie doslova, lebo ja som len "čumel". Gerdelán sa dostal do svojho živlu a barvito opisoval dráhu, toto je gerdelánka , slnečná .... no priznám sa, veľmi som ho nepočúval, lebo dráha na mňa urobila neskutočný dojem a moja predstavivosť začínala pracovať na plné obrátky.... už som videl zástupy ľudí, ktorí prídu túto raritu očumovať, tak ako ja. Jazdu na saniach som si tu ešte nevedel predstaviť, ale podvedome som tušil, že to bude riadny adrenalín... neskôr sa to potvrdilo do bodky. Dni ubiehali a my dvaja mladí frajeri sme sa zoznamovali s metódou práce p. Gerdelána. Len malá perlička...."chlapci zoberte kladivo a klince, ideme na pánsky štart"..."čo tam ideme robiť?"...."nestarajte sa , ja už viem"... a v jedničke: "Kto je mladší ? Musí ísť dole, zabudli sme pílku"...no a tak som šiel. Cestou späť, stretnem Mira, že nemáme ani vodováhu... a pointa ? Keď sme čakali na vodováhu a Mira, znenazdajky Milan povie: "No, Miro sa bude čertiť, ale ešte sme zabudli....", skrátka pohoda, pohyb nám nechýbal a ani nálada, lebo keď sme sa s p.Gerdelánom spriatelili, jeho rozprávanie nás privádzalo do úžasu, nevediac , že pravda je asi tak na 50%...

Keď som sa dozvedel, ako sa na dráhe robí ľad, v prvom momente som si povedal: "Nás sa to netýka, my sme tu predsa elektrikári", mýlil som sa, týkalo sa nás to a sprvu aj dosť bolestivo. Po troch dňoch nahadzovania, neskutočná svalovica a neskôr neskutočné sklamanie, keď naša desaťdňová robota "uplávala". Netušil som, že sa to stane ešte mnoho,mnoho krát. Obdivoval som p. Gerdelána ako precízne "orezáva" nahádzaný sneh, ako odborným okom sleduje profil a vidí tam "pukle", ja som nevidel nič, len som dúfal, že sa to raz naučím aj ja.... myslím, že som sa to neskôr naučil, ale kvalitu dráhy posudzovali pretekári a ja som sa čudoval, čo všetko na dráhe vadí. Skrátka, urobiť dobre nájazdy a výjazdy zákrut sa musel človek učiť niekoľko rokov. Neskôr, spoznajúc aj iné dráhy /Helcmanovce, Staré Hamry/ som pochopil akú máme v Lomnici obrovskú výhodu a to, že dráha mala svoj profil daný výdrevou, čo iné nie a tak pri stavbe ľadu stačilo tento profil dodržať. Dodržujte však profil, keď stojíte po členky /aj viac/ v studenej vode, vonku je mínus päť a ruky vás bolia tak.... Cez všetky tieto úskalia, som si túto prácu "zamiloval" a tak sa neskôr z elektrikára stal aj "ľadmajster".....