Najlepšie roky na dráhe ...
Rozprávanie o sánkarskej dráhe v Tatranskej Lomnici vo mne vzbudzuje zmiešané pocity. Na jednej strane nostalgia za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia, ale na druhej strane je to pocit hrdosti, že práve my "mladniaci" sme boli v centre tohoto , ako som už hovoril , turbulentného času. Samozrejme, že už v roku 1981 bolo rozhodnuté o konaní Svetového pohára v Tatranskej Lomnici a odvtedy sa začali diať veci .... Nezabúdajme však, že to bol aj tvrdý čas budovania "reálneho socializmu" a tak , ako všetko, musel aj tento zámer mať "ídeový zámer" a vyzdvihovať socialistické vymoženosti. To sa však nás mladých veľmi netýkalo, na tieto účely boli vyškolení iní budovatelia socializmu, my sme sa skôr obávali, ako sa s tým vyrovnáme technicky. Našťastie nás nepustili nikde do zahraničia , aby sme aspoň niečo "odkukali", našťasti hovorím preto, lebo keby sme v tom čase videli techniku na dráhach ako Koenigssee, alebo aj Oberhof a porovnali to s nami, pravdepodobne /aspoň ja/ by sme sa psychicky zrútili.
Spomínal som už, že československý výrobca neštandardnej elektrotechniky "Jablotron" a "Nisasport" z Jablonca nad Nisou pre nás vyvinul supermoderný stroj na meranie času s desiatimi medzičasmi a rôznymi inými vymoženosťami, ktorý mal len jedinú chybu a to nespoľahlivosť... Mal však jednu obrovskú prednosť, pri nespočetných skúškach , sme my elektrikári získali fantastickú kondičku, hore a dole, hore a dole, všetko pomaly v pokluse, lebo čas začínal byť náš nepriateľ. Z recesie sme si robili čiarky, koľkokrát za deň sa podarilo zvládnuť dráhu a boli to fantastické čísla... Rekord mal Miro , myslím dvadsaťjedna, alebo dva, no neskôr ako veliteľ dráhy som ho hravo prekonal, keď na dámsky štart som počas pretekov vykráčal dvadsaťsedemkrát.... Milana Gerdelána som však nikdy neprekonal, zlé jazyky hovoria, že jemu sa podarilo za jeden deň vykráčať asi štyridsať krát, no ja som tomu celkom neveril ... možné to však je. Poďme však k nášmu "zázračnému" stroju času... jeho nespoľahlivosť spočívala v tom, že aj keď jeho ukazovateľ ukázal, že lúč fotobunky bol prerušený, hodiny v cieli to niekedy nespustilo a my sme zafrasa nevedeli prísť na príčinu, nikto, ani samotní konštruktéri z Nisasportu, ktorých sme samozrejme prizvali k oživovaniu systému a potom aj na Svetový pohár /to bolo trochu alibistické/ aby sme vylúčili možnosť neúspechu. Skrátka a dobre, skončilo to tak, že ako poistné napájanie sme použili veľké autobatérie, ktoré vážili asi "sto" kíl a naša kondička sa zlepšovala aj smerom k sile ... Neskôr sa na mňa jedna hnusná baterka prevrátila a moje kránsne nové menšestráky, ktoré mi ušil krajčír v Lomnici /vtedy fungovali v Lomnici všetky služby/ a za hodinu vyzerali akoby si na nich pochutnali myši, ktorých bolo na dráhe neúrekom ....
Stále spomínam len nás elektrikárov, ale osadenstvo dráhy sa rozširovalo pred SP "závratnym" tempom. V najväčšej špičke nás bolo až šesť stálych zamestnancov a brigádnikov už celkom nepamätám, ale veľa... Ľadmajstri, pod vedením Pištu Valosa vyvíjali neskutočný prístroj na úpravu ľadu, akýsi saňoplynohorák ktorým sa vyrovnávali nerovnosti ľadu. Jeho konštruktér bol Vlado Gavalier, známa postava v Lomnici, keď si niečo nemohol zohnať, pre Vlada to nebol problém, aj prvé digitálky pre manželku mi pozháňal, čo na tom , že fungovali asi tri mesiace a stáli polovičku výplaty.... boli zo "západu" a to sa rátalo. No poďme k tomu pekelnému stroju. Veľká plynová bomba bola z bezpečnostných dôvodov ťahaná zvlášť na saniach a asi desaťmetrová hadica dodávala plyn pre horáky v šírke približne meter. Nuž fungovalo to, ale keď sa to zapálilo rachot pripomínal tryskové lietadlo pri forsáži a človek mal pocit, že čochvíľa vzlietne .... Ja som sa tohoto vynálezu doslova bál, ale našťastie sa nikdy nikomu nič nestalo.
Príprava na Pohár vrcholila, vrcholilo aj napätie v nás, veď všetci čo sme boli do príprav nejako zainteresovaní sme túžili po úspechu, lebo my sme boli na našu dráhu nekonečne pyšní .... A ako to dopadlo ? Tak o tom zase až nabudúce ....
