Pišta Valos - správca dráhy ...
Moje spomínanie pokračuje príbehmi z jednej veľmi turbulentnej doby v histórii sánkarskej dráhy v Tatranskej Lomnici ... Posledný príbeh končil rozprávaním o zmene na poste správcu dráhy a teraz sa k tomu vrátim trochu podrobnejšie.
Milan Gerdelán teda odišiel na Skalnaté Pleso a nastalo akési "bezvládie".... Ani Miro Vojtaššák, ani ja sme o tento post nemali záujem a pravda je, že vtedy by to ani jeden z nás nezvládol, hlavne stavbu ľadu a tak vedenie hľadalo adepta. Situácia bola pomerne vážna, lebo už bolo rozhodnuté o tom, že sa vo februári 1982 bude v Lomnici konať Svetový pohár sánkarov a bolo potrebné aby ľad staval odborník. Zdalo sa , že to bude riadny problém, lebo na Slovensku nemal so stavbou dráhy , okrem Gerdelána, skúsenosti prakticky nik, teda aspoň také dlhoročné. A tak padla voľba na Štefana Valosa, vtedy už bývalého sánkara, ktorý tieto skúsenosti tiež nemal, ale zato bol vyučený murár a to dávalo predpoklad, pri tejto technológii výstavby ľadu, že to bude fungovať. Ale poďme pekne po poriadku ...
V Tatrách nikdy nebola núdza o víchrice, ktoré polámali zopár stromov, niekedy viac, niekedy menej. Tá, ktorá zasiahla oblasť Vysokých Tatier na jeseň 1981 patrila medzi tie silnejšie. Býval som vtedy v Tatranskej Lesnej /Karpátia/ a po nočnej víchrici bolo manželke čudné, že sadám na svoj novokúpený "malý motocykel značky Jawa 21" aby som sa pomedzi polámané stromy dostal na dráhu, podarilo sa a bol som prvý kto videl tú paseku ... Vtedy mi bolo jasné, akému riziku poškodenia je vystavená drevená dráha , teraz sa to ukázalo v plnej paráde a i keď dole bolo spadnutých iba pár stromov, od jedenástky vyššie sa už nedalo prejsť a vlastne kde je dráha som len tušil. Bežal som k telefónu, zabudol som vám povedať, že na dráhe sme túto vymoženosť mali, s.dráha t.č.967 709, a informoval môjho šéfa. Závod 07 TS ÚZ ČSZTV mal na starosti ing.Ján Vaverčák no o športoviská sa staral /teda šéfoval/ Tibor Riemer a po mojom telefonáte sa zmohol len na .... radšej to nebudem interpretovať. Nebolo sa čomu čudovať, už len to by chýbalo, aby bola sánkarka nezjazdná ! Začala horúčkovitá činnosť, nastúpila partia tesárov s motorovými pílami, nakúpili sa sekery a zháňali ľudia, to bolo najhoršie .... za socializmu každý musel pracovať a nebolo nezamestnaných, ktorí by v prípade potreby pomohli. Tibor mi dal zošit a papier s poučením o bezpečnosti práce a každý kto prišiel odstraňovať kalamitu mi musel podpísať , že bol poučený... Vtedy do práce nastúpil i Pišta Valos.
Pištu som poznal iba krátko, ako pretekára z predošlej sezóny, ale zvítali sme sa ako starí známy a najlepší kamaráti , on bol už raz taký, ku všetkým kamarátsky, ale na druhej strane úplne otvorený a na ústa si servítku nedával pred nikým, ani pred vedúcim. To mu neskôr narobilo dosť nepríjemností a možno povedať aj nepriateľov. Ale vrátim sa k tomu "pamätnému" dňu. Tak ako každý, aj Pišta mi musel podpísať to poučenie o bezpečnosti, vyfasoval sekeru a odišiel za ostatnými na dráhu. Dodnes mi znejú jeho slová: "Čo mi to tu dávaš podpisovať, myslíš že som ešte nevidel sekeru?", iba som sa zasmial, "veď ja viem, ale šéf to kázal, tak ...". Život prináša mnoho náhod, alebo absurdných situácií a toto bola jedna z nich, lebo o pätnásť minút Pišta kulhal dole dráhou a zďaleka na mňa kričal: "Máš nejaký obväz, trochu som sa škrabol na nohe"..... Mal som , ale "škrabanec" bol taký hlboký, že si vyžiadal päť stehov a desať dní maródky.... Tak takýto bol prvý deň keď Pišta "nastúpil a nenastúpil" do práce na dráhe. Hovoril som o tom, že sme spolu zažili za tie tri roky jeho pôsobenia na dráhe neuveriteľné množstvo veselých i menej veselých príhod na ktoré veľmi rád spomínam, no tento prvý deň mi utkvel v pamäti natrvalo, pretože to predznamenával....
Sĺubujem vám, že sa budete dobre baviť pri ďalšom mojom spomínaní, určite aspoň tak ako ja pri písaní týchto riadkov, pretože všetky tieto príhody sa mi zrazu vynoria pred očami okoby to bolo včera ...