Rok 1982, rok najväčšieho rozmachu sánkarskej dráhy...
Už som popísal mnoho /možno nie mnoho, ale dosť/ mojich spomienok na sánkarskú dráhu v Tatranskej Lomnici, na ľudí, ktorí sa na nej "vyskytovali", ba dokonca som už spomínal aj na rok 1982, najväčšie sánkarské podujatie v jej histórii .... no musím sa k tomu ešte vrátiť podrobnejšie, aby sme si zaspomínali a pre tých fandov sánkovania, ktorí vtedy ešte len "ťahali kačičku"....
Nuž , mladíci, ktorí sme boli pracovníci na dráhe, samozrejme nemohli organizovať takéto podujatie, organizácia bola zverená ľuďom v tomto smere odborníkom a neskôr si ich môžete pripomenúť v pripojenom spravodaji zo Svetového pohára. Pokúsim sa však porozprávať vám, ako sme to vnímali my... Keď hovorím "mladíci", myslím to doslova , veď najstarší z nás Pišta Valos mal vtedy dvadsaťpäť a my s Mirom ešte o dva roky menej. Spomínal som prípravu techniky , prípravu na ľadovanie, ale to sú len malé perličky z celého obrovského úsilia, ktoré vynakladali všetci, ktorí boli do tohoto podujatia zainteresovaní. Možno si niekto povie, že preháňam, ale vy starší mi dáte určite za pravdu, keď tvrdím, že v časoch "budovania reálneho socializmu" mali obyčajní ľudia k sebe oveľa bližší vzťah a pocit hrdosti na vybudované diela bol nefalšovaný. My sme naozaj boli pyšní na našu dráhu a i keď mala množstvo nedostatkov, prezentovali sme to ako miestnu "špecialitu". ... Nedostatky sa odstraňovali jednoduchou inprovizáciou, len taká malá perlička... na štartoch sme nemali hodiny na odpočítavanie času na štart, ani semafóry, teda bol tam len štartér so slúchadlami na hlave... No Svetový pohár má určité pravidlá, ktoré sa museli dodržať a tak na dráhu naklusali páni tesári z nulaštvorky /tak sa volal jeden zo závodov Tatranskej správy/ a na štartoch postavili drevenú konštrukciu na ktorú sme osadili požičané hodiny so semafórom. Od koho boli požičané si už nespomínam, podstatné však je, že fungovali ako bol predpis, čo na tom , že ich ovládal len štartér, pribudlo mu jedno tlačítko a to je všetko ...
Nastal problém s dopravou saní a pretekárov na štart. Lomnická dráha nemala žiadnu cestu okolo dráhy , ba i chodník bol len provizórny, keďže jeho trasa sa menila podľa toho, ako ju "prešľapal" prvý odvážlivec v napadnutom snehu. Ale , ako som už neraz spomínal, inprovizácia bola v socializme jeden zo zázračných pracovných nástrojov a nebolo to inakšie ani teraz. Na "ratrag" urobili všeumelci tesári plošinu a popod lanovkou vozil sane na dámsky štart. Hádam aj pretekárov, ale ja som to veľmi nevnímal, my sme mali svojich starostí až nad hlavu.
Staviteľov ľadu bolo požehnane /brigádnikov bolo asi pätnásť/, ale viedol ich Pišta. Ako to však bolo vtedy a pretrváva doteraz, samozrejme že oficiálne ako "bahnšéf" vystupoval Tibor Riemer, niekto to musí riadiť a niekoho treba zjazdiť , keď niečo nevýjde .... Systém "padajúceho ho...." fungoval na sto percent, v tomto sa socializmus vôbec neodlišoval odo dneška. Ľad bol nakoniec úžasný, aspoň mne sa tak zdalo, či to tak vnímali aj pretekári posúdiť neviem, nás veľmi nepustili do komunikácie s nimi / hlavne s tými zo západu/, ale všetci sa navonok tvárili spokojne. Jediný tieň na tom bol fakt, že znížili štarty tak, že muži štartovali z dámskeho štartu a ženy spod mostíka tohto štartu. Oficiálne to Jury zdôvodnili, že na pánskom štarte je nedostatočne hrubý ľad /čo možno bola pravda, ale to sa dalo cez noc odstrániť/, no ja si myslím, že zhora sa im to zdalo extrémne náročné /čo je tiež asi pravda/. Najprv nás to mrzelo, no keď sme videli čo niektorí pretekári "stvárali" v tréningu /zákruty č.10, 14, 15/ tak sme napokon boli radi.
Po celej tejto hektickej príprave napokon prišiel ten vytúžený deň, keď začali chodiť diváci, aby videli najlepších sánkarov sveta naživo.... A vtedy som sa začal diviť a diviť a ... to množstvo ľudí bolo pre nás priam balzam na dušu, všetká tá námaha nebola zbytočná, zrazu sme aj my boli "frajeri z dráhy" a to bolo viac ako peniaze, ktoré nám za našu námahu sľúbili /aj keď ani tie v čase keď som mal 5,20 Kčs na hodinu, neboli na zahodenie/
Tak, Svetový pohár dopadol /aspoň pre nás/ úžasne, samé pochvaly a povzbudenia do budúcnosti a my sme sa na ňu tešili .... no budúcnosť dráhy bola nakoniec celkom iná .... ale o tom zas niekedy nabudúce.
Pri príležitosti konania SP 1982 v Tatranskej Lomnici vydal ÚV ČSZTV takýto "buletin".....
